Ako Hóiči prišiel o uši
Pred viac ako sedemsto rokmi pri Dan-no-ure, v úžinách Šimonoseki, dobojovali svoj posledný v dlhom rade bojov Heike, tiež známi ako klan Taira, a Gendži, známi aj ako klan Minamoto. V tomto boji sa všetci členovia Heike pominuli, vrátane žien a detí, aj s detským cisárom, ktorého teraz poznáme pod menom Antoku tennó. Odvtedy na mori a na pobreží straší viac ako sedemsto rokov… V inom príbehu som vám spomínal zvláštne kraby, ktoré sa na tomto mieste vyskytujú. Ľudia ich volajú kraby Heike. Tieto kraby maju na chrbtoch ľudské tváre a hovorí sa o nich, že v nich sídlia duše bojovníkov. Na pobreží sa dejú rôzne čudesné veci. Počas tmavých nocí sa nad plážou vznášajú tisícky mihotavých ohníčkov, alebo pomedzi vlny presvitajú slabé svetielka, ktoré rybári nazývajú oni-bi, ohne démonov. Kedykoľvek sa zdvihne vietor, je počuť zvuk veľkého kriku prichádzajúceho od mora, ako keď sa strhne boj…
Yošikazu, Boj pri Dan-no-Ure
Predtým bývali Heike oveľa viac nepokojní ako teraz. Vynárali sa okolo lodí, ktoré preplávali morom v noci a pokúšali sa ich potopiť, a zakaždým hľadali plavcov, ktorých by mohli stiahnuť dolu. Pre upokojenie duší mŕtvych bol v Akamagaseki postavený budhistický chrám Amidadži. V blízkosti chrámu pri pláži postavili aj cintorín a na ňom vztýčili pomníky s menami utopeného cisára a jeho významných vazalov. Pravidelne sa tam konali budhistické obrady pre ich duše. Potom、 čo bol postavený chrám a pomníky,Heike už nespôsobovali toľko trápenia ako predtým, ale z času na čas i tak robili podivné veci, čo dokazuje, že nenašli úplný pokoj.
Pred pár storočiami žil v Akamagaseki jeden slepý muž menom Hóiči, ktorý bol slávny svojim rozprávačským umením a hrou na biwu. Od detstva sa učil prednášať a hrať, a už v mladom veku predčil svojich učiteľov. Ako profesionálny hráč na biwu sa stal slávnym hlavne vďaka svojmu prednesu príbehu o klanoch Heike a Gendži a hovorí sa, že keď spieval pieseň o boji pri Dan-no-ure, „ani démoni kidžin sa nemohli zdržať sĺz.“
Na začiatku bol Hóiči veľmi chudobný, ale našiel dobrého priateľa, ktorý mu pomohol. Kňaz z Amidadži mal veľmi rád poéziu a hudbu, a tak často pozýval Hóičiho do chrámu, aby hral a recitoval. Potom, keďže sa nadchol šikovnosťou mladého muža mu kňaz navrhol, aby Hóiči v chráme ostal bývať, a tento ponuku vďačne prijal. Hóiči dostal izbu v budove chrámu a výmenou za ubytovanie a jedlo ho kňaz poprosil, aby ho v niektoré večery, keď nemal žiadne povinnosti, potešil hudobným predstavením.
Jednej letnej noci musel kňaz odísť vykonať obradné rituály v dome zosnulého veriaceho. Šiel tam so svojím pomocníkom, takže Hóiči zostal v chráme sám. Bola to horúca noc a slepý muž sa snažil ochladiť sediac na verande pred svojou spálňou. Z verandy bol výhľad na záhradku v zadnej časti Amidadži. Tam Hóiči čakal na kňazov návrat a samotu si spríjemňoval hrou na svojej biwe. Prešla polnoc, ale kňaz sa neukázal. Stále bolo príliš teplo na to, aby bolo vo vnútri pohodlne, a tak Hóiči ostal vonku.
Napokon začul kroky približujúce sa k nemu od zadnej brány. Niekto prešiel cez záhradu, pokračoval k verande a zastal presne pred ním – ale kňaz to nebol. Hrubý hlas zavolal slepcovo meno, náhle a dosť nešetrne, tak ako keď samuraj privoláva niekoho nižšie postaveného:
„Hóiči!“
„Hai!“ odpovedal slepec, vystrašený hrozivo znejúcim hlasom, – „Som slepý! Neviem, kto ma volá!“
„Nemusíš sa ničoho báť,“ prehovoril neznámy, tentoraz už trochu vľúdnejšie. „Zastavil som sa v chráme, pretože ma poslali za tebou so správou. Môj terajší pán, ktorý je veľmi vysoko postavený, práve pobýva v Akamagaseki so svojimi vznešenými spoločníkmi. Chcel si prezrieť miesto, kde sa odohral boj pri Dan – no – ure, a dnes ho aj navštívil. Keďže počul, že vieš dobre prednášať príbehy z boja, zatúžil vypočuť si tvoje predstavenie. Hneď teraz vezmi svoju biwu a poď so mnou do domu, kde už veľactené panstvo čaká.“
V tých časoch nebolo radno neuposlúchnuť príkaz samuraja, a tak si Hóiči obul sandále, vzal biwu a odišiel s neznámym. Ten ho šikovne viedol, ale nútil ho kráčať veľmi rýchlo. Ruka, ktorá ho držala bola ako zo železa a rinčanie pri kroku prezrádzalo, že je plne ozbrojený – pravdepodobne palácová stráž v službe.
Hóičiho počiatočný strach sa stratil. Začal si predstavovať, aké šťastie ho asi postretlo, pretože si spomenul na uistenie sluhu o tom, že jeho pán je značne vysoko postavený. Pomyslel si, že pán, ktorý si ho praje vidieť nebude nik menej, než daimjó prvej triedy. Odrazu samuraj zastal a Hóiči si všimol, že prišli ku veľkej bráne. Čudoval sa, pretože si nepamätal žiadnu veľkú bránu v tejto časti mesta, okrem hlavnej brány Amidadži.
„Kaimon!“, zvolal samuraj, ozval sa zvuk otvárania závory a dvojica vošla dovnútra. Prešli cez záhradu a znova zastali pre akomsi vchode. Poddaný nahlas zvolal, „Hej vy tam vnútri! Doviedol som Hóičiho.“ Potom bolo počuť zvuk náhliacich sa krokov, odsúvania zástien aj dverí proti dažďu a hlasy žien. Podľa vyjadrovania žien Hóiči vedel, že sú to obyvateľky nejakej vznešenej domácnosti, ale netušil, na aké miesto ho to priviedli.
Mal pramálo času na to, aby o tom ďalej uvažoval. Potom, čo mu pomohli vystúpiť po niekoľkých schodoch – na poslednom z ktorých mal nechať svoje sandále – ho ženská ruka viedla nekonečnými chodbami s drevenou podlahou, oblými zákrutami, ktorých boli toľko, že sa nedali zapamätať, a ďalej cez miestnosti s podlahou s bambusovými rohožami, až prišli do samého stredu obývacej časti budovy. Pomyslel si, že tam musí byť zhromaždených mnoho ľudí, pretože šušťanie ich hodvábnych šiat znelo ako šum lístia v lese. Takisto počul tlmené hlasy ktoré hovorili jazykom dvoranov.
Hóičimu povedali, aby si urobil pohodlie na poduške na sedenie, ktorá bola pre neho už prichystaná. Keď sa usadil a naladil svoj nástroj, hlas ženy – o ktorej si domyslel, že to je ródžo – staršia dáma, ktorá má na starosti ženské služobníctvo – ho oslovila.
„ Teraz prosím láskavo prednes príbeh klanu Heike za doprovodu biwy.“ Na prednes celého príbehu by bolo potrebných mnoho nocí, takže sa Hóiči opatrne spýtal:
„Keďže rozpovedať celý príbeh trvá nejaký čas, ktorú časť si panstvo želá aby som predniesol?“
Ženský hlas odpovedal: „Prednes nám príbeh boja pri Dan-no-ure, pretože ten vzbudzuje najhlbšiu ľútosť.“
A tak Hóiči vysokým hlasom predniesol príbeh o boji na neľútostnom mori, a jeho biwa zázračne znela raz ako vŕzgajúce veslá ženúcich sa lodí, potom ako svišťanie šípov, krik a dupot mužov, či rinčanie ocele narážajúcej o helmy alebo padanie mŕtvych tiel do vody. Naľavo aj napravo od seba cez prestávky v prednese bolo počuť tlmenné hlasy chvály: „ Aký užasný umelec!“ V našej provincii ešte nikdy nikto nepočul predstavenie rovné tomuto!“ „Nikde v celom cisárstve nenájdete speváka ako Hóiči!“
Počujúc takú chválu, Hóiči nabral novú odvahu a hral a spieval ešte lepšie ako predtým. Ticho užasnutých poslucháčov okolo neho sa prehĺbilo. Ale keď napokon prišiel čas rozpovedať o osude krásnych a bezmocných, žien a detí, a smrteľnom skoku Nii-no-Ama s cisárskym dieťatkom v náručí, všetci poslucháči spolu vykríkli hlasom, ktorý bol plný utrpenia. Potom zavýjali a plakali tak nahlas a divoko, že slepého muža vydesila sila žiaľu ktorý spôsobil. Vzlyky a plač sa ozývali ešte hodnú chvíľu. Horekujúce hlasy sa postupne utíšili, a potom sa v tichu, ktoré nastalo znova ozval hlas ženy, o ktorej Hóiči predpokladal, že to bude ródžo.
Tá povedala: „I keď nás uisťovali, že si veľmi nadaným hráčom na biwu bez seberovného v prednese, netušili sme, že ktokoľvek by mohol byť tak nadaný. Náš pán ti s potešením oznamuje, že má v pláne patrične ťa odmeniť. No praje si, aby si pre neho hral každú noc ešte po šesť ďalších nocí, a potom sa pravdepodobne vráti naspäť domov. Preto zajtra večer musíš prísť sem o tej istej hodine ako dnes. Sluha, ktorý ťa sem dnes doviedol bude za tebou vyslaný znova.
Je tu ešte jedna záležitosť, o ktorej som dostala príkaz ťa informovať. Žiadame, aby si nikomu nehovoril o svojich návštevách u nás, kým náš veľactený pán pobýva v Akamagaseki. Keďže cestuje v prestrojení, prikazuje ti, aby si nič z týchto záležitostí nespomínal.Teraz sa môžeš vrátiť späť do svojho chrámu.“
Potom, čo Hóiči poďakoval, ho ženská ruka odviedla ku vchodu do domu, kde čakal ten istý sluha, ktorý ho priviedol na miesto, aby ho vzal domov. Sluha ho odviedol k predsieni v zadnej časti chrámu a rozlúčil sa s ním. Keď sa Hóiči vrátil, už takmer svitalo, ale nikto z chrámu si nevšimol, že bol preč, pretože kňaz sa vrátil veľmi neskoro a predpokladal, že Hóiči už spí.
Počas dňa sa mu podarilo trochu si oddýchnuť. O svojom podivnom dobrodružstve nepovedal nikomu. Uprostred nasledujúcej noci znova prišiel samuraj a odviedol ho k panstvu, kde Hóiči predniesol ďalšiu časť príbehu s takým istým úspechom ako pri svojom predošlom predstavení. Ale počas tejto druhej návštevy v chráme náhodou prišli na to, že odišiel. V nasledujúce ráno ho predvolali pred kňaza, ktorý ho láskavým hlasom napomenul:
„Veľmi sme sa o teba báli, priateľ Hóiči. Vybrať sa von sám, slepý a tak neskoro v noci je nebezpečné. Prečo si odišiel a nám nič nepovedal? Mohol prikázať sluhu, aby ťa na ceste sprevádzal. A kde si bol?“
Hóiči vyhýbavo odpovedal.
„Odpusť mi drahý priateľu! Musel som sa venovať nejakým osobným záležitostiam, a nemohol som to zariadiť v inom čase.“
Ǩňaz bol viac prekvapený ako zarmútený Hóičiho málovravnosťou. Zdalo sa mu to neprirodezené a tušil, že niečo nie je v poriadku. Obával sa, že slepého muža očarovali alebo zmiatli nejakí zlí duchovia. Už sa viac nepýtal, ale v súkromí prikázal sluhom aby si všímali, ako sa Hóiči bude správať, a aby sa vydali za ním ak znova po zotmení opustí chrám. Ale tá noc bola daždivá a veľmi tmavá a Hóiči sa stratil skôr, kým ľudia z chrámu stihli dobehnúť k ceste.
Zjavne kráčal veľmi rýchlo, čo bolo zvláštne, keďže bol slepý a cesta bola v zlom stave. Muži sa ponáhľali ulicami, a v každom dome, kde sa Hóiči inak zvykol zastaviťsa na neho pýtali, no nikto o ňom nič nevedel. Až nakoniec, keď sa vracali do chrámu popri pobreží, ich vyľakal zvuk biwy, na ktorú ktosi zúrivo hral, prichádzajúci od cintorína Amidadži. Až na zopár mŕtvolných ohníčkov – takých, aké sa tam zvyčajne mihotali počas temných nocí – bola všade černota.
Muži sa okamžite rozbehli k cintorínu, a tam, pri svetle lampášov našli Hóičiho, ako sedí samotný v daždi pred pamätnou hrobkou Antoku Tennó, a rozoznieva svoju biwu, prednášajúc príbeh boja pri Dan-no-Ure. Za ním a okolo neho, aj všade medzi hrobmi horeli mŕtvolné ohne ako sviece. Nikdy predtým nikto živý nevidel toľko oni-bi pohromade…
„Hóiči san! Hóiči san!“ volali sluhovia, „si začarovaný! … „Hóiči san!“
Ale zdalo sa, že slepec ich nepočuje. Pod jeho rukami biwa hrkala, rinčala a cvengala, a on stále divokejšie spieval o boji pri Dan – no – ure. Zdrapili ho a kričali mu do ucha,
„Hóiči san! Hóiči san!“ poď s nami okamžite domov!“
Prísne ich napomenul: „Takto ma prerušiť, keď hrám pre vznešené panstvo, to nemôžem tolerovať.“
Napriek tomu, že sa im to celé zdalo riadne čudné si sluhovia nemohli pomôcť a začali sa smiať. Boli si istí, že je začarovaný, takže ho schmatli, postavili na nohy a nasilu odviedli naspäť do chrámu, kde mu na príkaz kňaza okamžite vyzliekli mokré oblečenie. Ten potom trval na tom, aby mu Hóiči dopodrobna vysvetlil svoje neuveriteľné správanie.
Hóiči dlho váhal. Nakoniec však pochopil, že naozaj vystrašil a nahneval láskavého kňaza, a tak sa mu rozhodol rozpovedať všetko, čo sa stalo odvtedy, čo ho prvýkrát navštívil onen samuraj.
Kňaz zalomil rukami: „Môj úbohý Hóiči, si vo veľkom nebezpečenstve! Aké nešťastie, že si mi o všetkom nepovedal skôr! Tvoj hudobný talent ťa priviedol do podivných problémov. Už si si snáď uvedomil, že si nechodil hrať do nejakého domu, ale trávil si svoje noci na cintoríne, medzi hrobkami klanu Heike, a dnes v noci ťa naši muži našli sedieť v daždi pred pamätnou tabuľou Antoku Tennó. Všetko čo si zažil bola ilúzia, okrem volania mŕtvych. Tým, že si ich raz poslúchol, získali nad tebou moc. Ak ich po tom všetkom čo sa stalo znova poslúchneš, roztrhajú ťa na kusy. Skôr či neskôr by ťa aj tak zabili. Dnes v noci s tebou nebudem môcť ostať, pretože ma zavolali k ďalšiemu mŕtvemu. Ale než odídem, napíšeme na tvoje telo posvätné texty, aby sme ťa ochránili.“
Pred západom slnka kňaz a jeho pomocník vyzliekli Hóičiho donaha, a potom mu štetcom popísali hruď, chrbát, tvár a krk, ruky i nohy, dokonca aj chodidlá textom posvätnej sútry, nazývanej Hannja šingjó.(8) Keď skončili, kňaz povedal Hóičimu: „Dnes večer, hneď potom, čo odídem, usadíš sa na verande a budeš čakať.
Budú ťa volať, ale nech sa stane čokoľvek, nesmieš odpovedať, ani sa pohnúť. Mlč a nehýb sa, celkom tak, ako keby si meditoval. Ak sa čo i len trochu pohneš, alebo vydáš hláska, roztrhajú ťa na franforce. Neboj sa, a ani nevolaj o pomoc, pretože ti nikto nemôže pomôcť. Ak urobíš presne to, čo ti hovorím, nebezpečenstvo pominie a už sa nebudeš musieť báť.“
Po zotmení kňaz aj s pomocníkom odišli a Hóiči sa usadil na verade tak, ako mu kňaz kázal. Položil svoju biwu na dlážku vedľa seba a sadol si do meditačného sedu. Zostal úplne nehybný, a dával si pozor, aby nezakašľal alebo nedýchal nahlas. Takto sedel celé hodiny.
Naraz začul kroky prichádzajúce od cesty. Prešli bránou, cez záhradu k verande a zastali priamo pred ním.
Hóiči!“ zvolal hlboký hlas. Ale slepec zadržal dych a sedel bez pohnutia.
„Hóiči!“ mrzuto zvolal hlas druhý krát. Potom tretí krát, surovo:
„Hóiči!“
Hóiči sedel ako skamenený a hlas zahundral:
„Neodpovedá! To je zle! Musím sa poobzerať, kde by mohol byť.“…
Hóiči počul, ako ťažké nohy samuraja vystúpili na verandu. Kroky sa pomaly približovali, až zastali vedľa neho. Potom na celé minúty nastalo hrobové ticho. Hóiči sa triasol ako osika a srdce mu divo bilo.
Nakoniec sa celkom pri ňom ozval nevrlý hlas:
„Tu je biwa. Ale z hráča na biwu vidím iba dve uši! … To vysvetľuje, prečo mi neodpovedal. Nemal ústa, ktorými by prehovoril – neostalo z neho nič, iba jeho uši…Tak. Svojmu pánovi tie uši odnesiem na dôkaz toho, že som jeho veľactené príkazy splnil najlepšie, ako sa dalo.“…
V tom momente Hóiči zacítil, ako ho za uši schytili oceľové prsty, a odtrhli mu ich! Čo ako to príšerne bolelo, nevydal ani hláska. Ťažké kroky sa vzdialili, zišli do záhrady a na cestu, a potom ich už nebolo počuť. Slepec cítil, ako mu z každej strany hlavy steká niečo teplé a lepkavé, ale netrúfal si zdvihnúť ruky.
Pred východom slnka sa kňaz vrátil. Okamžite sa ponáhľal na zadnú verandu, no pošmykol sa na niečom lepkavom a zdesene vykríkol. Pri svetle svojho lampáša zbadal, že je to krv. Videl Hóičiho, ako sedí v meditačnom sede a rany mu ešte krvácajú.
„Úbohý Hóiči!“ zvolal vyľakaný kňaz, „je to všetko moja vina! Urobil som strašnú chybu!…Všade na tvoje telo som napísal posvätné texty, okrem tvojich uší! Nechal som svojho pomocníka, aby to urobil namiesto mňa. Je hrozné, že som sa neuistil, či to naozaj aj urobil! Nuž, teraz už sa nedá nič robiť. Môžeme iba vyliečiť tvoje zranenia tak rýchlo, ako to len pôjde. Rozveseľ sa, priateľu! Nebezpečenstvo pominulo. Tí návštevníci už ťa nikdy nebudú obťažovať“.
Vďaka dobrému lekárovi sa Hóiči rýchlo zotavil zo svojich zranení. Príbeh jeho čudesného dobrodružstva sa rozšíril široko-ďaleko a on sa onedlho stal slávnym. Mnoho vznešených ľudí prišlo do Akamagaseki aby ho počuli hrať,a prinášali so sebou štedré dary, takže sa z neho stal bohatý muž. Od tých časov ho všetci poznali pod menom Mimi – naši -Hóiči: „Bezuchý Hóiči.“
Zdroje:
Pridaj komentár